Ľubomír Feldek
Stratená princezná


Modrá kniha rozprávok, 1974
© Ľubomír Feldek
Ilustrácie © Albín Brunovský 1974 (kliknutím na ilustráciu sa obrázky zväčšia)


Rozprávková detektívka – veru aj také bývajú – nuž teda rozprávková detektívka, ktorú vám chcem porozprávať, sa začína vo chvíli, keď v hlavnom meste kráľovstva, ktoré nebudem menovať, zvony na zámockej veži odbíjajú polnoc.

Údery zvonov prebúdzajú zo sna kráľovnú Euláliu Záhumenskú. Totiž, aby som bol presný: kráľovnej Eulálii sa to, že ju údery zvona prebúdzajú zo sna, sníva. A sníva sa jej i to, čo nasleduje.

Kráľovná Eulália si sadá na posteli. Chvíľu meravo hľadí do tmy, potom tichučko vykríkne:

„Emil!“

Nikto jej neodpovedá.

„Emil!“ vykríkne kráľovná Eulália ešte raz, tentoraz hlasnejšie. Vedľajšia posteľ zavŕzga a na nej sa posadí rozospatý kráľ Emil Záhumenský.

„Čo buntošíš, Eulália, máš smäd?“ opýta sa nevrlo.

„Nemám smäd, ale mám taký nepríjemný pocit, že sa práve stalo niečo hrozné,“ odpovedá kráľovná Eulália.

„Taľafatky,“ zavrčí kráľ Emil. „Vždy ti hovorím, aby si nejedávala na večeru konské párky. Mávaš po nich ťažké sny.“

„Keď ja mám konské párky tak strašne rada!“ vzdychne si kráľovná Eulália.

„Môžeš ich jedávať na obed,“ odpovie kráľ Emil a obráti sa na druhý bok. O chvíľu chrápe, len tak omietka opadáva.

ilustrácia Albína Brunovského (po kliknutí sa zväčší)

Pravdaže – sníva sa ďalej kráľovnej Eulálii – na druhý deň sa prišlo na to, že v noci zmizla princezná Hyacinta Záhumenská i zbrojnoš Dodo Vlček, ktorý mal tej noci stráž pri dverách princezninej komnaty. Kráľ Emil dal hneď príkaz obtiahnuť celé kráľovstvo čiernym súknom a vybubnovať, že dá pol kráľovstva za odmenu tomu, kto princeznú Hyacintu nájde.

Deň po vybubnovaní sa dal pred kráľa Emila predviesť mladý muž, ktorý sa predstavil ako detektív Popolvár.

„Pán Popolvár,“ oslovil ho kráľ Emil naliehavo. „Ja i moja manželka Eulália sme už o vás veľa počuli a pevne veríme, že sa vám podarí nájsť nielen našu dcéru Hyacintu, ale i toho zloducha Doda Vlčka, ktorý ju uniesol.“

„Videl niekto, ako ju unáša?“ opýtal sa detektív Popolvár sucho, bez toho, aby si vybral z úst elegantnú krátku fajočku.

„To nie,“ povedal kráľ Emil zarazene. „Ale všetko nasvedčuje...“

„... tomu, že budem musieť urobiť dôkladnú prehliadku zámku,“ prerušil detektív Popolvár kráľa Emila. „Máte niečo proti tomu?“

„Akože by!“ zvolal kráľ Emil. „Dávam vám plné právo prehľadať každé zákutie!“

„Ďakujem,“ povedal detektív Popolvár. „Vyložte na stôl obsah svojich vrecák!“

„Ja?“ opýtal sa kráľ Emil s úžasom.

„A kto teda?“ odpovedal detektív Popolvár.

Jeho tajomná odpoveď kráľa Emila celkom zmiatla. Na nič sa už nepýtal. Rad-radom vykladal zo svojich vrecák na stôl tieto veci: kráľovskú legitimáciu, niekoľko hlinených guliek, fotografiu filmovej herečky Claudie Cardinalovej, kľúč od kráľovskej pokladnice, pakľúč a lístok, na ktorom bolo napísané: Kúpiť 1 liter obyčajného, 1 liter plnotučného, droždie a klavír.

Detektív Popolvár siahol do vrecka svojho kockovaného saka a vytiahol lupu. Potom vzal fotografiu filmovej herečky Claudie Cardinalovej a držiac ju tak, aby to videl aj kráľ Emil, priložil lupu k fotografii. Pod lupou sa ukázalo, že za riedkou záclonou jedného z okien domu, pred ktorým herečku fotografovali, je stolík a pri stolíku sedia traja muži.

„Poznáte niektorého z týchto mužov?“ opýtal sa detektív Popolvár.

„Nie,“ pokrútil hlavou kráľ Emil.

„Hm, hm,“ povedal detektív Popolvár, ktorému sa fotografia herečky mimoriadne páčila. „Túto fotografiu si s vaším láskavým dovolením ponechám, ostatné veci si môžete dať nazad do vrecák.“

ilustrácia Albína Brunovského (po kliknutí sa zväčší)

Potom pristúpil detektív Popolvár k oknu. Z okna bol dobrý výhľad na celé mesto.

„Zvyk obťahovať mesto po zmiznutiach princezien čiernym súknom je, ak sa nemýlim, starodávny,“ poznamenal.

„Tak je,“ prisvedčil kráľ Emil.

„Pozná ho teda každý občan kráľovstva, aj súkenník. Koľko ste mu za čierne súkno vyplatili?“

„Stotisíc,“ priznal kráľ Emil.

„Pekný zárobok,“ pokýval hlavou detektív Popolvár. „Oplatilo by sa preň uniesť princeznú!“

„Obdivujem váš dôvtip!“ zvolal kráľ Emil. „Na takéto čosi som ani nepomyslel! Ihneď dám predviesť súkenníka.“

„Urobil som to za vás,“ povedal detektív Popolvár a ukázal rukou na dvere.

Dvere sa rozleteli a ozbrojenci vovliekli dnu zmietajúceho sa chlapíka.

„Ale veď toto je spisovateľ Súkenník!“ zvolal kráľ Emil, ktorý poznal spisovateľa Súkenníka ešte z priemyslovky. „To nie je súkenník s malým ‚s‘!“

„Veľké ‚S‘, malé ‚s‘, ak mienite bazírovať na takýchto maličkostiach, nemôžem sa zaručiť za ďalší úspech pátrania,“ povedal detektív Popolvár znechutene.

A v tej istej chvíli sa spisovateľovi Súkenníkovi podarilo na chvíľu sa ozbrojencom vyšmyknúť. Siahol do vrecka a z vrecka vytiahol dátum. Spisovateľ Súkenník bol totiž známy tým, že pod každé svoje dielo dával dátum, kedy to dielo napísal. Boli to zväčša veľmi staré dátumy, takže vzbudzovali veľkú úctu. Ľudia uznanlivo pokyvovali hlavami nad dielami spisovateľa Súkenníka.

„Predstavte si,“ hovorili, „on to dielo, ako z dátumu vyplýva, napísal v čase, keď ešte nikto iný podobné diela nepísal.“

A všetci hneď dávali pred jeho dielom dolu klobúky. A kto nemal klobúk, išiel si rýchlo nejaký kúpiť.

Slovom – dátumy spisovateľa Súkenníka boli jeho silnou zbraňou. No a pochopiteľne teraz, keď bojoval s ozbrojencami, musel siahnuť po svojej najsilnejšej zbrani. A vytiahol z vrecka dátum. 1. 1. 1. Prvého prvého, roku prvého! Tento dátum má, ako je známe, tvar trojzubca – zbrane, ktorú používa i Neptún, kráľ podmorských hlbín. Zamával spisovateľ Súkenník dátumom-trojzubcom, vypustil ho z ruky a dátum letel, letel – priamo do poprsia kráľovnej Eulálie. A pod poprsím bolo pravdepodobne srdce!

„Ach,“ vykríkla kráľovná Eulália – a prebudila sa. Tentoraz naozaj.

„Čo buntošíš, Eulália, máš smäd?“ opýtal sa nevrlo kráľ Emil, ktorý sa prebudil na vedľajšej posteli.

„Nemám smäd, ale mám taký nepríjemný pocit, že sa práve stalo niečo hrozné,“ odpovedala kráľovná Eulália.

„Zase sa ti snívalo, že zmizla naša dcéra Hyacinta, čo?“ opýtal sa kráľ Emil.

„Veru zase,“ odpovedala kráľovná Eulália.

Obaja kráľovskí manželia si utrápene vzdychli, vstali a bežali do komnaty, v ktorej spávala ich dcéra. Princezná vo svojej komnate nebola. Naozaj zmizla.

Čo mal kráľ Emil robiť? Otvoril skrinku, v ktorej mávala princezná Hyacinta hračky, vybral bubon a vec vybubnoval.

Len čo dobubnoval, otvorili sa dvere a na prahu stál mladý muž v kockovanom saku, s elegantnou krátkou fajočkou v ústach.

„Som detektív Popolvár,“ prehovoril mladý muž hlbokým hlasom. „Počul som, čo ste vybubnovali. Vypátrať vašu dcéru, to je pre mňa maličkosť. Len by som vás prosil o niekoľko základných informácií. Je to jej prvé zmiznutie, všakáno?“

„Kdežeby!“ zvolal kráľ Emil. „Kdežeby prvé! Zmizla už, ak sa nemýlim, tisíc dvesto tridsaťštyri ráz! Povedzte, slečna, nie je to už trochu veľa?“

„Nie som slečna, som detektív Popolvár,“ povedal detektív Popolvár, tváriac sa urazene.

„Detektívom som dnes ja!“ zvolal kráľ Emil.

S týmito slovami vytrhol detektívovi Popolvárovi z úst elegantnú krátku fajočku. A vzápätí on i jeho žena, kráľovná Eulália, zvolali:

„Veď je to Hyacinta! No chvalabohu, našla sa!“

Tak sa skončilo tisíc dvestotridsiateštvrté zmiznutie princeznej Hyacinty. Opäť šťastne.

„A teraz,“ povedal kráľ Emil, „teraz daj s tými zmiznutiami pár dní pokoj. Čítaj si detektívky a nechaj nás vládnuť.“

Princezná Hyacinta bola totiž vášnivou čitateľkou detektívnych románov spisovateľa Súkenníka. Prečítala ich stohy a podľa ich vzoru sa takmer každý deň strácala, vždy iným spôsobom, a muselo sa po nej pátrať.

Kráľovnej Eulálii sa o tom každú noc snívalo. Nikto si nevie predstaviť, čo to boli za nádherné sny, v ktorých sa prepletalo tisíc dvesto tridsaťštyri rôznych príbehov. Vlastne každý si to vie predstaviť.

Každý, kto túto rozprávkovú detektívku čítal a s týmto rýmovaným koncom nepočítal.

 

Späť k Ľubomírovi Feldekovi
counter
Späť k Avenariusovej knihe citátov
Tento text
naskenoval
click to download ABBYY FineReader ABBYY FineReader
kráľ programov OCR