Július Satinský
Dvadsiaty piaty list Slovákom
v ktorom je reč o tom, či čítame

© Július Satinský (Vesna, v. d., 1991)
kapitola 25 z Moji milí Slováci

M o j i   m i l í   S l o v á c i,
                                            mal som debatu s istou pani učiteľkou na dôchodku – slovenčinárkou. Bude mať o rok sedemdesiat rokov, ale s plnou vervou učí v malom mestečku, pretože ju škola potrebuje, pretože slovenčinárov je na slovenskom vidieku stále žalostne málo. Mladí absolventi univerzity si po promócii vyberajú pohodlnejšie štácie, nechce sa im napríklad do obcí so zmiešaným obyvateľstvom („na Maďary“), nechce sa im ísť do drsných podmienok na Orave, či v Zemplíne. Sú zvyknutí z bývalého režimu urobiť pre seba a pre Národ len toľko, koľko potrebujú, aby dostali výplatu a mali pokoj. Ja sa tým absolventom ani nečudujem. Slovenskí učitelia sú platení horšie ako upratovačky v nemocniciach. Najviac skutočne zapálených učiteliek – slovenčinárok je medzi tými, ktoré už majú dôchodkový vek. Sú to vzácne rastliny, pre nás Slovákov nezaplatiteľne cenné a užitočné. V histórii Národa zohrali už neraz dôležitú – povedal by som – podstatnú úlohu, pri odovzdávaní „olympijského ohňa“ mladším rodoľubom. Nejeden človek od pera by pri tom pere nebol zostal, keby ho slovenčinárka nežne k tomu peru nepriviedla. Možno by si práve tieto zapálené slovenčinárky zaslúžili od štátu dáky kaštieľ viac ako tí ľudia od pera... (V Maďarsku taký kaštieľ pre učiteľov-dôchodcov majú.)

„Vieš, Julko,“ vraví mi pani učiteľka kdesi od Levíc, „najviac ma znepokojuje to, že na vidieku žiaci nečítajú. Ani knihy, ba ani noviny... Snáď len sem-tam dáke senzácie...“

„Ani v meste nečítajú.“ Súhlasím s ňou a premýšľame, prečo to je.

„Pretože ani rodičia nečítajú,“ pokračuje pani učiteľka. „Chodím do domácností: práčku majú postavenú rovno na koberci, hučí im tam spolu s televízorom, magnetofónom – ale knihy málokde vidím...“

„Kniha prežíva macošské časy,“ mudrujem nad dokaličeným Kalinčiakom (minule na ňom syn rozbíjal orechy). „Udreli televízne hody. Rodičia – keď chcú mať pokoj – posadia už dvoj-trojročné deti pred obrazovku, hodia do prístroja kazetku s nindžami, delfínmi, Tom und Jerrym a tie farebné, pohyblivé obrázky im prejdú do krvi bez písmeniek, bez knižiek...“

„Je to tak na školách aj pre to neštastné »povinné čítanie«,“ zdôveruje sa mi čiperná dôchodkyňa-praktička. „Vyrástli nám už dve generácie učiteľov – slovenčinárov »odkojených« na takej nezáživnej povinnej četbe, že sa medzi nimi postupne zaviedol (a žiaci ho prebrali!) pohodlný systém odpisovania obsahov prečítaných kníh. Odpisovali sa obsahy obsahov. Niekedy obsahy obsahov a ešte z tých obsahov obsahy... Knihu nikto nemal ani v ruke. Tá ležala buď v knižnici, alebo u jedinca – čitateľa, ktorý čítaniu prepadol v čitateľskej rodine. Lebo máme – chválabohu – koncom tisícročia zopár takých zapálených rodín... Nuž a keď sa z takého človeka, ktorý pozná slovenskú literatúru z odpísaných obsahov, stane učiteľ slovenčiny – to je pre knihy pliaga...“

„Tu sme pri koreni veci,“ dopĺňam zle platenú pani učiteľku. „Podľa mňa umenie učiť literatúru spočíva v tom, že ten učiteľ vie vyrozprávať žiakom obsah knihy tak pútavo, aby žiaka »chytil«. Aby si žiak knihu prečítal, či je naozaj taká, ako o nej učiteľ rozprával?... Mám kamaráta, ktorý tak napínavo rozpráva obsahy filmov, že som sa vždy vybral do kina – nezdržal som sa. Bol som zvedavý, strhol ma...“

Pani učiteľka sa smeje: „Ja mám takú kamarátku, ktorá takto rozpráva recepty... zbehnú sa ti pri počúvaní slinky a utekáš domov k šporáku skúsiť spraviť to rizoto, či bublaninu na jej spôsob.“

„Slovenčinár musí byť do literatúry tak trochu blázon. Musí byť ňou taký nadšený, že strhne aj ostatných...“ Milí moji Slováci, odpusťte, že vám pripomínam také samozrejmé veci, ale bojím sa, že v týchto elektronických časoch vzniklo pre náš Národ dosť podstatné nebezpečenstvo: pod našimi Tatrami sa prestalo čítať!

No naschvál sa spýtajte okolo seba 13 až 20-ročných Slovákov, koľkí z nich čítali Kukučína, Hviezdoslava, ale aj Jaroša, Balleka, o Matuškovi a Mináčovi ani nehovorím; Žiaka, Vadkertyovú, ako aj Kondróta či Moravčíka (Feldeka z toho nevynímam). Spýtajte sa, čo čítali od Ovídia, Homéra, Shakespeara, Puškina, Goetheho, Marquéza... Minule som tieto mená vymenoval absolventovi gymnázia, ktorý chcel ísť študovať na vysokú školu a robil prijímačky z literatúry. Žasol som, čo všetko nečítal. Aj vy by ste žasli. Nič nečítal. Nič.

Spisovatelia sa schádzajú po kluboch trochu zošúverení, schudnutí, zarazení. Ešte štastie, že ich čosi pudí písať. Dobré by bolo, keby ktosi začal pudiť čitateľov čosi čítať. Lebo k čítaniu ich zatiaľ nič nepudí. Abnormálne ich pudí „nové myslenie“ k počítaniu peňazí. Len aby sa neprerátali! K čítaniu ich pudia zatiaľ len „staručké učiteľky sťa kôstky ocmúľaného ovocia...“ ako spieval Vojtech Mihálik.

Tak sa zastavme, bratia Hrebendovia, naberme do krosien beletriu a vydajme sa na cestu za tými, čo holdujú – zatiaľ – iným rozkošiam!

Povedzte mi, čo čítate – a ja vám poviem, kto ste! Nuž, ale keď nič nečítate? Čo vám odpovedať – kto ste?

  Za čitateľskú menšinu vás zdraví
Július Satinský,
ctiteľ slovenskej klasickej
i súčasnej literatúry

 

Späť k Júliusovi Satinskému
counter
Späť k Avenariusovej knihe citátov
Tento text
naskenoval
click to download ABBYY FineReader ABBYY FineReader
kráľ programov OCR