Ivan Žežula
Stop That Insanity in Schools!
Zastavte to šialenstvo v školách!


SME daily, 6 June 2001
denník SME, 6. júna 2001
http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=61124

 this text in Slovak only

Smer, ktorým sa naše školstvo v posledných rokoch uberá, je veľmi nešťastný. Vzniklo mnoho nových škôl (budem teraz hovoriť najmä o stredných školách), ktoré sa snažia prilákať študentov víziou elitnosti. Staré školy takisto nechcú prísť o študentov, a preto sa prispôsobujú. Rozšíri sa výučba angličtiny alebo iného jazyka, rozšíri sa výučba prírodovedných predmetov alebo ekonomiky, rozšíri sa vlastne čokoľvek, čo letí, s tým, že nároky v nerozšírených predmetoch príliš nezaostávajú. Posledných desať, ale pravdepodobne aj oveľa viac rokov sa výučba len rozširuje. Synonymom elitnosti je teda množstvo vedomostí. Tento trend podporujú a spoluvytvárajú aj mnohé vysoké školy, vyžadujúce na prijímačkách vedomosti, ktoré budú neskôr prijatých študentov znova učiť v prvých semestroch. Mnohí učitelia a ministerskí úradníci sú na tento trend hrdí a zostavujú tabuľky dokazujúce, akí sú naši absolventi skvelí v porovnaní so zvyškom sveta v množstve vedomostí. V tomto duchu vychovaní učitelia opäť rozširujú osnovy. Zdá sa, že absolventi škôl môžu byť stále lepší. Aké sú ale skutočné výsledky tejto koncepcie elitnosti? The direction our school system has been pursuing in recent years is unfortunate. Many new schools have been founded (I am referring mostly to secondary schools) that attempt to attract students with a vision of elitism. Nor do established schools wish to suffer from a shortage of students, and so they have adapted themselves to the trend. As a consequence, instruction in English or other languages got expanded, as did instruction in science or business; instruction in virtually anything fashionable is likely to get expanded these days, even though demands in subjects that remain unexpanded have never been modest. Over the last ten, but probably many more years, the curricula in our schools have been nothing but expanding. The amount of instructed knowledge has become a synonym for elitism. The trend is supported and co-created by many colleges and universities that, in their entrance exams, test knowledge they will later in the opening semesters once again instruct to the students who get admitted. Many teachers and governmental officials are proud of the trend, compiling tables proving how exceptional our graduates are compared to the rest of the world – the criterion being the amount of knowledge. Teachers brought up in this spirit will, once again, expand their curricula. The impression arises that our graduates can only get steadily better. However, what are the real results of this concept of elitism?

Zdá sa mi, že výsledky sú takmer tragické. Po prvé, stredoškoláci sú totálne preťažení. Pedagógovia odsudzujúci námezdnú prácu detí v treťom svete žiadajú od svojich študentov, aby osem, deväť, ba aj desať hodín denne sedeli sústredení v školských laviciach a ďalšie tri-štyri hodiny sa pripravovali doma na druhý deň. Radosť z učenia či samostatné myslenie je v tejto situácii luxusom, na ktorý majú len najsilnejšie osobnosti. Vo vyšších ročníkoch základných škôl situácia nie je oveľa lepšia. It seems to me that the results are almost tragic. Firstly, secondary school students are absolutely overburdened. Educators condemning children’s slave work in the third world expect their students to spend eight, nine, or even ten hours a day sitting at their school desks in full concentration, and to spend additional three or four hours at home preparing for the following day. In such a situation, joy of learning or independent thinking are luxuries that can only be afforded by the strongest personalities. The situation in our junior high schools is no better.

Po druhé, študenti sa naučili učiť systémom pumpy: rýchlo nasať potrebné množstvo vedomostí, napísať písomku či odpovedať a zase to rýchlo zabudnúť, aby bolo miesto na ďalšiu látku. Rozmýšľať či hľadať súvislosti je zbytočné, dôležité je iba vedieť reprodukovať, aj to len teraz. Pýtať sa na rok starú látku je nemiestne – to bolo vtedy, z toho som už odpovedal, to na dnes nebolo. Nie je čas pochopiť ani precvičiť, nie je čas zaujať stanovisko. Všetky vedomosti sú iba nesúvisiacimi výkrikmi do tmy, rýchlo zabúdanými telefónnymi zoznamami. Nadhľad nad vecou, umožňujúci odvodiť si zabudnuté či objaviť nové, nemá ako vzniknúť. Schopnosť myslieť, analyzovať a syntetizovať sa týmto systematicky potláča. Secondly, our students’ system of studying resembles a pump: quickly absorb the required amount of knowledge, pass a written or oral test, and quickly forget everything again so there is enough space for new stuff. Thinking about, or searching for context is useless: the only important skill is that of regurgitation of knowledge, and that only at this moment. A professor would be impolite to inquire about material covered in previous years of studies – “that was back then, I’ve already passed a test on that one, that wasn’t assigned for today”. There is no time to understand or practise what you learn, no time to take your own point of view. Our knowledge is no more than a disconnected series of cries in the darkness, a quickly forgotten telephone directory. Detachment from the subject matter, allowing you to infer the forgotten or to discover new things, can never come about. In this manner, the ability to think, analyse and synthesise is being systematically suppressed.

Po tretie, tento systém je v konečnom dôsledku kontraproduktívny. Použijem príklady zo svojho odboru, z matematiky: na našu školu prichádzajú maturanti, ktorí teoreticky (podľa osnov) vedia derivovať a integrovať. V skutočnosti mnohí z nich majú problémy so zloženými zlomkami a odmocninami (látka základnej školy); nevedia pracovať s absolútnymi hodnotami či vyriešiť nerovnicu; keď majú za úlohu niečo dokázať, vždy to dokážu, bez ohľadu na to, či to platí; o logaritmovanie sa v prvom semestri už radšej ani nepokúšam. Súdiac podľa neschopnosti vyjadriť sa, neschopnosti zachytiť v poznámkach to podstatné z prednášky a množstva hrubých chýb v písomkách, ani v slovenčine nebude situácia lepšia. Na čo je komu vedieť vymenovať všetky Hviezdoslavove diela aj s rozborom, keď v živote ani jedno nečítal? Nebolo by lepšie, keby si práve to jedno prečítal a musel zaujať svoje vlastné, nikým nenadiktované stanovisko? Považujem za tragické, keď tretiak na vysokej škole na skúške argumentuje, že určitú látku nevie, lebo prednášajúci nepovedal, že toto si má napísať! Myslíte, že v iných predmetoch je to lepšie? Thirdly, the system, in its final results, is counterproductive. Let us mention examples from my field, mathematics: my college admits secondary school graduates who, in theory (according to the curriculum), know how to derive and integrate. In reality, many of them struggle with complex fractions and roots (which are taught in junior high schools); they are incapable of working with absolute values or solving non-equations; whenever asked to prove something, they always end up proving it, whether the proof is valid or not; while calculating logarithms should not even be attempted in the first term. Judging by the inability to express oneself, to capture in notes the significant points of a lecture, and an abundance of gross spelling mistakes in written tests, the students’ proficiency in the Slovak language is no better. What good is it for anyone to be able to list all of Hviezdoslav’s works along with their analyses, if that person has never actually read a single of those works? Would it not be preferable for students to read at least one of those works and take their own personal standpoint to it that will not have been dictated to them by anyone? Is it not tragic for third-year university students to argue in exams that they have no knowledge about certain topics because the lecturer had not emphasised that these, too, are considered significant? Do you really believe that the students’ approach in other fields of studies is any different?

Domnievam sa teda, že množstvo vedomostí, ktoré sa náš školský systém pokúša natlačiť do hláv školákov, presiahlo kritickú hladinu. Je načase zastaviť systém, ktorý sa šialene rúti niekam inam, ako sme pôvodne chceli ísť. Osnovy vyšších ročníkov základných a celých stredných škôl by sa mohli pokojne o tretinu redukovať. Ušetrený (redukovaný!) čas by sa mohol venovať dôkladnému precvičeniu látky, pokusom, vybudovaniu súvislostí a nadhľadu, učeniu vyjadrovania sa a prezentácie výsledkov, samostatnej práci s literatúrou, zaujímaniu vlastného stanoviska – skrátka rozvoju myslenia. Som presvedčený, že z dlhodobého hľadiska by sa to tejto krajine oplatilo. Osobne dám vždy prednosť absolventom, ktorí nemajú encyklopedické vedomosti, ale to, čo vedia, vedia solídne a vedia samostatne rozmýšľať, samostatne pracovať a objavovať nové, pred tými, ktorí síce už všetky pojmy počuli, ale majú z nich v sebe veľký guláš. Lebo tí prví absolventi sú potom schopní aj pri ďalšom učení oveľa rýchlejšie postupovať a svoje vedomosti vedia v praxi využiť. Jedným z veľkých problémov Slovenska je totiž množstvo „vzdelancov“ s množstvom vedomostí, ale v skutočnosti neschopných samostatne myslieť. For these reasons, I believe that the amount of knowledge our education system is attempting to cram into our students’ heads has passed the critical level. It is high time to halt a system madly dashing in a different direction from what had originally been intended. The curricula of all of our high and grammar schools could safely be reduced by one third. The saved (reduced!) time could then be devoted to the thorough practising of what has been learned; to experiments; to independent work with literature; to learning how to establish context and detachment; how to express oneself and independently present results of one’s research; how to form one’s own points of view – in short, to the development of thinking. I am convinced that, in the long run, this country would benefit from that. I for one always prefer graduates who may lack encyclopaedic knowledge but whose knowledge of what they learn is solid, who can think independently, work independently and therefore discover something new, over graduates who may already have heard about all the terms in existence, but those are hopelessly tangled in their heads. This is because the former graduates will be, in their later learning, capable of advancing much faster than their peers, and they will also be applying their knowledge in practice. One of Slovakia’s serious problems are, indeed, the masses of “educated” people boasting prodigious amounts of knowledge but, in reality, incapable of independent thinking.

(Autor je vysokoškolským učiteľom)   (The author is a university teacher)
     
Prečítajte si reakcie čitateľov na tento článok   See readers’ feedback to this article

 

Back to Ivan Žežula
counter
Back to A Book of Quotations